Prečo? Ťažko povedať. Jednoducho uhol pohľadu. Objektivita ide mimo. Na jednej strane si strašne prajete, aby sa to tomu vášmu dotyčnému známemu vydarilo a aby to dotiahol čo najďalej, na druhej strane tomu neveríte. Dovtedy sa ľudia z obrazovky zdali fiktívni, zrazu je tam niekto reálny, kto sa na vás pred pár mesiacmi usmieval v krčme. Celý súťažný kolotoč nadobúda iné kontúry. Kolo za kolom, z jedného dňa v divadle do ďalšieho, prvé semifinále a za ním ďalšie a potom ešte jedno, finálové kolá akoby nemali konca, už ani neviem koľko ich bolo. Pri každom sme fandili, pri každom vyraďovaní tŕpli a potom zas jasali. A stále to vyzeralo neuveriteľne. A Luky sa z jedného z top 100 stal postupne semifinalistom, finalistom, potom jedným z top 10, 9, 8...až kým z neho minulý pondelok nebol jeden z dvoch najlepších. Sila.
Včera sme samozrejme opäť zasadli pred veľký televízor v malom podniku. Pivo, kofola, džús, minerálka...každému, čo jeho je, ale všetky oči bez rozdielu sa upierali na obrazovku. Kamarátov som už od divadla postupne, systematicky a nenápadne očkovala, aby sa pripravili na to, že sa v súťaži vyskytne človiečik, ktorý sa im bude určite veľmi veľmi páčiť. A ono to zabralo...vlastne asi ani nie tak moje reči, ako skôr jeho semifinálová Nepriznaná. Muži či ženy, všetci zízali na obrazovku, boli ticho, na rukách som videla husiu kožu, v očiach báb slzy. Keď skončil, bez slova vytiahli telefóny a synchronizovaným, skoro nacvičeným spôsobom poslali svoje hlasy. Tak vidíš, Luky, získal si si ich ty sám.
Na včerajší večer sme sa teda všetci veľmi tešili, aj keď skepsa tam bola. Ale vraveli sme si, že je už jedno ako to dopadne, v každom prípade ideálna finálová dvojica ako vyšitá, obaja skvelí, sympatickí a talentovaní, mňa mrzelo jedine to, že napriek tomu, aká bola Gábina výborná, som jej to nevedela na sto percent dopriať, keďže som v kútiku duše stále verila, že vyhrá Luky. Celý večer sa niesol v zvláštnom duchu. Porota bola viac menej naklonená Gabi, Lukáš nikdy nepôsobil nervóznejšie, bol vyvedený z konceptu, mala som dojem, že mu je príšerne horúco, je unavený a najradšej by to mal celé za sebou. SMSkovali sme odušu a viac-menej sa celý večer snažili zmieriť s tým, že to možno aj tak nepomôže.
Hlasovanie bolo zastavené, v rukách moderátora sa mihla modrá obálka, bolo po všetkom. Chvíľa napätia, ticho a tlkot srdca. A do toho všetkého povedali jeho meno! On vyhral! Neverím... Celý bar bol na nohách ako keď sme vyhrali extraligový titul, potlesk a pokriky sa ozývali ešte niekoľko minút. Na obrazovke detail na trblietavými konfetami zasypaného Lukyho so slzami v očiach. V tvári zmätok, zjavne sám nechápal a neveril tomu, čo sa práve stalo. My ženy, slabšie povahy, sme nevydržali a rozplakali sme sa s ním. Verím, že každý človek, čo ho pozná, mal v očiach slzy, a cítil zvláštnu zmes eufórie, hrdosti a satisfakcie. A hádam aj z tých, čo ho poznajú len cez obrazovku, ako moji kamaráti.
Neprajné komentáre si nechajte pre iných, veď tí šikovní odvážni mladí ľudia musia nejako začať. Každému talentovanému človeku prajem, aby sa mu darilo. Aj tým cudzím. Ale tebe, Luky, o to viac, lebo si náš. Naša i Československá Superstar...hádam ti to už došlo :)
