Najpr prišla na pretras výhra v lotérii. No hej, nápad je to síce pekný, ale jedine ak by niekto tikety vypĺňal za mňa a tých niekoľko eúr týždenne tomu tiež neobetujem, to radšej pôjdem na kávu. Okrem toho, len pred pár dňami padol Jackpot, takže sa to vlastne ani neoplatí. Zhodli sme sa na tom, že suma musí byť minimálne taká, aby sme si mohli kúpiť jeden malý karibský ostrovček a ležať v sieti medzi palmami. Aj občasný úder kokosovým orechom do hlavy alebo poštípanie jedovatým hmyzom veľkým ako aligátor by som prežila. Hm, takže tipovanie asi nebude pre nás to pravé orechové.
Čo takto poker? Poker je fajn, poker je zábavný, keď hrám poker, čas letí ako pri máloktorej činnosti. Mne sa táto možnosť celkom pozdávala. Veď si to predstavte na stretnutí zo strednej po desiatich rokoch:
„Ja pracujem v Prahe na detskej chirurgii."
„Ja navrhujem svietidlá v malej firme na Záhorí."
„Ja robím predajcu u nemenovaného bublinkového operátora."
"A JA hrám pár týždňov do roka poker a potom sa plavím na jachte alebo prechádzam po uliciach Casablancy."
No nebolo by to cool? Komu lepšie ako mne. Až na to, že moje pokrové schopnosti sú značne obmedzené a stačia mi tak na výhru v kruhu mojich známych, aj to musí byť aspoň polovica z nich pod silným vplyvom alkoholu. Inak nemám šancu. Ako stale vravím, blafovať viem super, až na to, že mi hneď vidno na ksichte, keď klamem. Tak ani poker? A tak dobre to znelo...
No, potom ešte zostáva inšpirovať sa kamarátom, a točiť porno. Teda, niežeby ho točil, ale rozpráva o tom statočne už zopár rokov. Samozrejme by som sa v ňom neuplatnila ako herečka, ale ako producent, scenárista, čokoľvek. Ako ten, koho sa to vlastne netýka, ale má z toho najviac. Tiež zaujímavý nápad. Asi by som mala menší problém pozrieť sa do zrkadla, ale peňaženka by bola plná. Možno len treba prehodnotiť priority. A samozrejme nejaký bohovský scenár. Snáď by zabralo postaviť to na úplnom klišé, to by dnes už nikoho nenapadlo. Tak sa teda s kamarátkou skrúcame od smiechu pri predstave fešného opravára ako vchádza do kancelárie k sekretárke v minisukni, a všetci vieme, čo nasleduje... No nič, srandy kopec, nasmiali sme sa riadne, ale treba sa vrátiť do reality, takže sa ponáhľam do svojho útulného kanclíku.
Pomaly sa ponáram do roboty, v ušiach mi hučí hudba a izoluje ma od okolia. Zdalo sa mi, že niekto klope. Vyberám si slúchadlá z uší a kričím obligátne „Ďalej!"
Do kancelárie vchádza starší pán s fúzmi, v šiltovke a mikine, a zoširoka sa na mňa usmieva s vetou: „Dobrý deň, mladá pani, prišiel som vám opraviť kopírku!"
Túto vetu určite povedal už milión krát, ale verím, že nikdy ňou nikoho tak nerozosmial. Ako málo stačí k dobrej nálade... :-)